Nevedela som, čo môžem očakávať. Vtedy som len jednoducho prišla a rozhliadala sa okolo seba. Mala som pred sebou rok odlúčenia od domova. Rok v cudzej rodine. Medzi cudzími ľuďmi a predovšetkým v cudzej kultúre.
Na juhu Nemecka sme sa na konci leta stretli študenti z celého sveta. Skutočne celého. Ovládali sme rôzne jazyky, nie vždy bola medzi nimi aj nemčina. A našli sa aj takí odvážlivci, ktorí neovládali ani angličtinu. No boli sme tam. Pripravení popasovať sa so všetkým, čím bude treba.
Nesmelo na seba pozeráme. Netušíme, aký budeme časom kolektív a ako sa budeme na naše pravidelné víkendové stretnutia tešiť. Miestnosťou sa ozývajú tiché rozhovory, predovšetkým v španielčine. V kúte sa dvojica baví po thajsky. Ja po chvíli zistím, že sa po anglicky rozprávam s Čechom. Klasika...
Už po prvom víkende spoločného programu sa všetko zmenilo. Každý poznal každého. Aj keď nikto nevedel vysloviť meno každého jedného správne. Bavili sme sa o všetkom. A aj o ničom. Počas roka sme spolu trávili aj veľa voľného času. Po roku sme sa všetci mohli rozprávať jedným jazykom.
Stal sa malý zázrak. Jedna malá krajina dala dokopy celý svet. Doteraz spomínam na neuveriteľnú úctu, ktorú ku každému prejavovala moja kamarátka z Japonska Ayana. Či na nespútanosť brazílskej Camily a nenapodobiteľnú gestikuláciu Giovanniho z Talianska. Sasha, Afroameričanka žijúca vo Washingtone mi prirástla k srdcu. A na Josého radosť, keď po prvýkrát uvidel sneh, asi nezabudneme nikto. A doteraz mám pred očami všetky spoločné zážitky.
Stále sa poteším, keď mi domov príde obálka z jednej z týchto krajín. A na pošte sa už nemusím pýtať, za koľko doručia moje listy. Ďakujeme za vymoženosti, vďaka ktorým môžeme byť stále v kontakte. Aj keď nás delí oceán. A neustále dúfame, že sa jedného dňa stretneme zas...
Keď je niekto iný ako vy, nemusí to znamenať, že bude ťažšie sa s ním spriateliť. Možno práve naopak. Tie najväčšie rozdiely vedia občas najviac spojiť...