A preto som sa zamyslela. O osude. Vďaka tomuto bláznivému pojmu vraj nie sme vždy zodpovední zato, kam nás to zaveje... Všetko je predurčené, napísané vo hviezdach. Možno. To ale nevysvetľuje, prečo máme tak často pocit, že isté stretnutia boli len náhodou. Šťastnou alebo nešťastnou, na tom nezáleží...
Ale ak každý človek, každá spriaznená duša, každý bozk a každý žiaľ sú vopred naplánované akýmisi kozmickými silami, môže sa vôbec stať, že urobíme nesprávny krok a vzdialime sa z našej osobnej mliečnej dráhy? Nemôžem si pomôcť, ale zaujíma ma, môžeme urobiť chybu a pritom minúť svoj osud?
Ak vás niekto sklame, vaše myšlienkové pochody sú odrazu samé „keby"... Čo by sa stalo, keby sme sa nestretli? Nebolo by to pre mňa oveľa lepšie, či dokonca zdravšie, keby sme sa nespoznali? No a to najpodstatnejšie, keby som sa v tom človeku nebola tak zmýlila!
No na druhej strane, ak sa niekto stane súčasťou vášho každodenného života a neviete si predstaviť, že by ste ho odrazu nemali po svojom boku, či už ako priateľa alebo partnera, kladieme si otázku, čo by len s nami bolo, akým človekom by sme sa stali, keby sme nemali toho druhého?
Myslím si, že všetko dáva zmysel, aj keď je niekedy ťažké pochopiť, aký. Ak do nášho života prichádzajú ľudia, ktorí pre nás síce nič neznamenajú, môže sa stať, že práve my sme tými, ktorí ich osud a konanie nejakým spôsobom ovplyvnia. A funguje to aj opačne, občas stačí jedna jediná veta od celkom neznámej osoby, ktorá sa vás natoľko dotkne, v dobrom či zlom slova zmysle, že na to určite nezabudnete, naopak, zamyslíte sa...
Predstavujem si to akú jednu veľkú pavúčiu sieť. Ak niekoho stretnem, asi to má nejaký význam. Aj keď, ak vidím na ulici istú pani, ktorá ma veľmi nenápadne ohovorí pri každej príležitosti, čo sa jej naskytne, je pravda, že vtedy neviem, prečo sme sa museli zoznámiť takým spôsobom, že mi dotyčná nevie prísť na meno... A keď musíte stáť zoči-voči niekomu, komu sa už dlhšiu dobu vyhýbate, ešte predtým ako stihnete vypiť rannú kávu, tiež mi to na nálade nepridá... Poznáte to?
Ale, našťastie, nie je dňa, kedy by som si nepovedala, ešteže mám okolo seba takých ľudí, akých mám. Od každého človeka, ktorého stretnete, nezávisle od toho ako dlho vo vašom živote ostane či nakoľko dôležitú rolu v ňom zahrá, sa môžeme niečo naučiť. A nezabúdajme na to, že aj on sa nevedomky učí od nás.
Možno všetko raz do seba zapadne, raz nájdeme aj ten posledný kúsok skladačky, a vtedy sa už nebudeme pýtať, už sa budeme len usmievať a rozumieť. A dovtedy - smejme sa nad každým sklamaním a zmätkom, ktorý nastane, žime pre danú chvíľu a vedzme, že všetko, čo sa nám stane, sa deje z nejakého dôvodu...
