O našej psychike sa už toho narozprávalo. Píšu sa o nej knihy, učebnice, točia dokumentárne filmy, ľudia, ktorí o nej nemajú ani páru, ju chodia študovať a zarábajú na tom veľké peniaze. A všetci sa obyčajne tvária, akože všetkému super rozumejú. No je vôbec možné, aby vás pochopil niekto ďalší, pokiaľ vy sami vlastne neviete definovať, čo sa vo vás odohráva a hlavne si nie ste istý či to chcete zmeniť...?
Chrípka, nádcha, angína... To vás rýchlo prejde. Jasné, je tu pravdepodobnosť, že vás časom navštívia znovu. No tiež sa dlho nezdržia, majú takt a vedia, kedy odísť.
Ale ak ochorie vaša duša, takejto choroby sa už väčšinou nezbavíte. Môžete sa naučiť žiť s ňou, ale nie v nej. Je to niečo ako bývalá priateľka vášho súčasného, ktorá stále volá. Nemôžete sa s ňou pobiť ani ju zabiť, ale časom sa môžete naučiť ju rešpektovať. Aj keď viete, že vám nechce dobre. Ona je stále tam. Mrcha jedna.
Keď už cítime, že sa v nás všetko hromadí, na rôzne podnety vyhľadáme už aj odbornú pomoc, keď to inak nejde. Česť tým, ktorí tak učinia dobrovoľne. Tí sa už sami zaradili do kolónky „opraviteľní". My ostatní dostávame ultimáta od rodiny, priateľov, partnerov, odporúčania od lekárov a občas už nevieme vydržať sami so sebou.
Viete, na koľko vecí sa denne sťažujete? Dám vám desať minút, zamyslite sa. Mňa štve, že lak na nechtoch nikdy nevydrží sľúbených sedem dní, že sa ľudia málo usmievajú, že sú nedôverčiví. Hnevá ma nedostatok vegánskych výrobkov na trhu a malý počet filiálok Manga na Slovensku. Rozčuľujú ma myšlienkové pochody ľudí, ktorých poznám a idem sa zblázniť z toho, že občas nerozumiem ani tým vlastným a krízu dostanem, pokiaľ ma chce niekto mať pod svojou kontrolou. A a a ...
A viete, koľko vecí denne chválite? Takisto sa zamyslite. Mňa teší, keď nezaspím, keď viem, čo si mám obliecť, teší ma, že chlap, ktorý mi každé ráno robí capuccino sa usmieva, aj keď ja sa ráno mračím. A ďakujem za mojich priateľov. A rodinu. Tiež ste po dvoch minútach s vymenúvaním hotoví? Nuž, asi na tom niečo bude.
Keď hľadám stratenú rovnováhu, vezmem knihu, idem k rieke a čítam. Len tak. Sama. Ak stretnem známych, tak zvláštne na mňa zvyknú pozrieť. „To si tu len ty?" Ja a ja. Máme krízu. Hľadáme kompromis. Náš vzťah občas škrípe...
Nedávno som zašla do kníhkupectva a v oddelení ezoteriky ma zaujala jedna kniha, keď ma v tom zo zamyslenia vytrhli vzlyky. Jedna staršia pani čítala v kresla vedľa regálu, držala v rukách takú istú knihu ako ja a plakala. Zrejme od šťastia, uvoľnenia, od náhleho prívalu poznania a emócií... Urýchlene som knihu vrátila a išla si kúpiť nové topánky. Zruším termín u terapeuta. Zavolám kamoške. Nech donesie fľašu vína...
A viete čo? Radšej si dnes večer znovu zájdem sadnúť k rieke. Pre istotu...