Naše ľudské pokolenie to má asi v génoch, niečo ako inštinkt, ktorý sa nedá ovládať. Nedokážeme sa zbaviť zlozvyku zvaného odsudzovanie a škatuľkovanie. Za najlepšie sa nám javí zaužívané. To čo je nám spoločnosťou odjakživa vnucované ako normálne je v poriadku a naopak to, čo spoločnosťou akceptované nie je, bez mihnutia oka zavrhneme.
Ale prečo? Skúsili sme sa niekedy zamyslieť nad tým, čo je normálne aj vlastnou hlavou?
Dnes má každý druhý človek kontakt na svojho psychoterapeuta hneď vedľa telefónneho čísla na donáškovú službu neďalekej pizzerie. Skoro každý ho už navštívil. No nikto o tom nechce hovoriť.
Prečo? Lebo je to spoločnosťou odsudzované a ešte stále mnoho ľudí nevidí rozdiel medzi psychológom a psychiatrom.
Popritom psychické poruchy či naša zraniteľnosť naberajú na obrátkach a zaberajú čoraz viac teritória. A zároveň s týmto narastajúcim trendom vznikajú teórie o tom, čo je to normálne.
Otázka normálnosti nás stavia do rozpakov. A konfliktov. Vytvára paradoxy. Ľudia, ktorí sa cítia poškodení, sú väčšinou zdraví. Ich obavy sú často podmienené prebytkom, alebo ešte častejšie nedostatkom ctižiadostivosti, spontánnosti, túžby, dôvery či sociálnych kompetencií.
Ich dychtivé spoločenské povedomie ich môže stavať do pozície, kedy začínajú pri akýchkoľvek problémoch hľadať závadu v sebe. U takýchto ľudí pocit abnormality predchádza akúkoľvek diagnózu. A môže pretrvávať, aj keď nemá prečo...
No na druhej strane, tí skutočne chorí jedinci, žiadne obavy nemajú. Nikto sa svojim najväčším strachom nepozrie priamo do očí. Veď čo ak by tam uvidel holú pravdu...? A tak tí vážne chorí pacienti predstierajú.
Je popieranie tým najviac do očí bijúcim symptómom pre psychickú poruchu?
Má každý z nás nejakú skrytú deviáciu či úchylku, ktorá skôr či neskôr vyjde na povrch?
Je naša spoločnosť jedným veľkým obludáriom, v ktorom nájdete exempláre toho najrôznejšieho druhu?
A tu sa znovu pýtam, je otázka normálnosti vec tak relatívna, že každý z nás nájde jedincov, ktorí sa s tým vedia a naopak tých, ktorí sa s tým nedokážu vyrovnať? Existuje na takéto prípady niečo ako výkladový slovník?
Tak čo myslíte, ako ste na tom vy? Neurotik? Psychicky narušený? Úplne v poriadku?
No ako tak pozerám, každopádne sa niečo nájde...