Dôveruj ale preveruj...?

Autor: Miriam Králiková | 22.8.2012 o 18:58 | (upravené 22.8.2012 o 21:21) Karma článku: 1,42 | Prečítané:  516x

Teória, ktorú všetci veľmi dobre poznáme znie tak, že všetky naše vzťahy by mali byť založené na vzájomnej dôvere. No na druhej strane je nám rovnako jasné, že by sme nemali ostať slepí, veriť niekomu, kto si to nezaslúži a nechať sa využívať. Tak kde je teda tá pomyselná hranica medzi úprimnou dôverou a vodením za nos? A naopak, kedy je kontrola a preverovanie za hranicou únosnosti?

Všetci to poznáme. A to veľmi dobre. Máme okolo seba ľudí, ktorých si k sebe pustíme rozlične blízko. Niektorým slepo a bezprostredne veríme, iným sa už otvoríme o čosi menej a pri niektorých musíme dobre zvážiť každé slovo. Pri blízkych považujeme za samozrejmosť, že naše tajomstvá ostanú medzi nami, z tých menej blízkych zväčša vymámime ten (ne)dôležitý sľub "nikomu to nepoviem..." Pre istotu.

No sú aj iné formy dôvery. V partnerských vzťahoch je akosi paradoxom, že že je jej buď príliš veľa, alebo príliš málo. Rovnako často počujeme o prípade všetko uveriacej ženušky, ktorá jedného dňa zistila, že jej priateľ má inú a u nej pomaly už len náhradné ponožky ako o modeli chorobne žiarlivého jedinca, ktorý je podozrivý aj voči čašníkovi, ktorý prinesie kávu. Alebo, samozrejme, naopak...

No čo to tá dôvera vlastne je? Ako k nej prísť, ako ju nestratiť a ako ju nezačať využívať? Máme ľuďom radšej veriť alebo sa máme radšej spoľahnúť sami na seba? Dospeli sme v našom storočí k tomu, že každý kope sám za seba?

Vzájomná dôvera robí medziľudské vzťahy tým, čím sú. Či sa nám to páči, alebo nie. Bez nej by sme sa nikomu neotvorili, nezblížili sa s nikým natoľko, aby sme s ním mohli začať zdielať niektoré veci, ktoré za to stoja. Je spojivom medzi nami. A aj tak k nej nachádzame cestu čím ďalej tým ťažšie...

Mnohí sa po niekoľkonásobných sklamaniach radšej uzatvoria do seba. Povedia si, že už nebudú nikdy nikomu veriť a už nikdy nikomu tak hlúpo nenaletia. Lebo zrada od blízkeho človeka, ktorý našu plnú dôveru mal, bolí zo všetkého najviac...

A keď aj našu dôveru odovzdáme, chceme mať všetko mať všetko pod kontrolou. Aby sme náhodou nevyšli z poľa porazení my. A tak sa uchyľujeme k najhoršiemu z najhoršieho. Zlomené bytosti po toľkých sklamaniach bez hanby sliedia v partnerovom mobile, vypytujú sa ostatných, čo o nich narozprávala najlepšia kamarátka a odmietajú uveriť akýmkoľvek lichotivým slovám, ktoré sú inak balzamom pore dušu.

A poďme aj k druhému extrému. Keď naivná dušička uverí každému a všetkému a po nociach plače do vankúša. A po stý raz sa zaprisaháva, že niečo také sa jej už nikdy nesmie stať.l

O tom, čo je správne by bolo zbytočné polemizovať. Veď teóriu poznáme všetci. Nenechať sa manipulovať, ale ani nikoho netyranizovať svojimi pochybnosťami či prehnanou kontrolou a spoliehať sa vždy a všade na svoju intuíciu a hlavne si nezakrývať pred pravdou oči. Poznanie bolí tak či onak.

No prax je často iná. Keď sa otvoríme, tak tým nesprávnym. A keď sme na vážkach, tak sú naše pochybnosti neopodstatnené. Akosi je to s tou dôverou omnoho komplikovanejšie ako by sme si boli mysleli...

No môj osobný záver je aj tak jednoznačný. Radšej sa tisíckrát sklamať ako sa báť otvoriť ľuďom. Napriek tomu, že žijeme vo svete kde slabší padajú a mrchy víťazia, málokto by sa chcel stať človekom neschopným prejaviť skutočné emócie...

Netreba sa báť uveriť. Aj keď len na okamih.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?